„Cítim sa ako surikata medzi levmi,“ Takto opísal svoj zážitok zo školy desaťročný chlapec s Aspergerovým syndrómom.
Pamätám si, ako som v rámci špeciálnopedagogickej poradne mala na vyšetrení asi desaťročného chlapca s Aspergerovým syndrómom, ktorý sa vyjadril, že on chce chodiť do školy pre autisov, pretože v tej svojej škole (bežná ZŠ) sa cíti ako surikata medzi levmi a v škole pre autistov by bol medzi svojimi.
O niekoľko dní som sa išla pozrieť na vyučovanie do jeho základnej školy. Počas vyučovacích hodín bol sústredený, robil si poznámky, získaval jednotky. Počas prestávky vytiahol šialene hrubú knihu a čítal ju. Ja som sedela vzadu v triede a pozorovala som. Rozmýšľala som, či knihu číta s naozajstným zanietením a odizoloval všetky okolité zvuky, aby sa sústredil na príbeh, ktorý ho zaujíma, alebo vytiahol knihu len ako krycí manéver pred otravnými spolužiakmi, ktorí si z neho robili srandu, zapárali doňho a on nemal predstavu, o čo tej skupine ide. Obe tieto možnosti mohli byť pravdou.
Myslím si, že nie je nutné baviť sa o tom, či naše školy majú alebo nemajú byť inklúzivné. Odpoveď je jasná – áno, majú byť. Rovnako, ako aj celá spoločnosť. Rovnako, ako aj my samy, každý jeden z nás. Ak však proces inklúzie bude fungovať len na úrovni – začleníme žiaka so zdravotným znevýhodnením do bežnej základnej školy a bude sa učiť podľa bežného vzdelávacieho programu, tak zavedieme len akúsi akademickú formu inklúzie – áno, akademické zručnosti budú dostupné, dieťa sa môže učiť a rozvíjať. Osobne si myslím, že inklúzia by mala napĺňať najmä rozmer sociálny, teda by mala byť v prvom rade sociálnou inklúziou, kedy je dieťa začlenené do kolektívu ako jedinečná osobnosť, ktorá je jeho súčasťou, ktorá prináša nový pohľad na vec, prináša nové záujmy, nové výzvy.
Najväčším problémom inkúzie je jedinec. Nie však ten so zdravotným znevýhodnením. Najväčším problémom sú učitelia, rodičia, odborníci, osobnosti verejného života, štát, ktorý nevytvára vhodné podmienky. Všetci, ktorí z ľudí so zdravotným znevýhodnením urobili problém, niekoho, koho my musíme začleniť, pretože sa sám začleniť nevie. Niekoho s kým je omnoho viac práce ako s „bežným“ dieťaťom alebo žiakom. Aj ja som bola odborníčkou, ktorá pri otázke: „Aké sú deti s autizmom?“ v odpovedi najčastejšie zhrnula čo nevedia, neurobia, v čom im treba pomôcť a ako, a na konci som dodala niečo v zmysle, ale sú skvelé. Mám svoj podiel na tom, že jednotlivci a aj celá spoločnosť sa ľudí s autizmom bojí.
Jednoduchým a efektívnym príkladom pre školstvo, ale aj pre spoločnosť je inkluzívna rodina dieťaťa s autizmom. Dieťa s autizmom je schopné začleniť sa do skupiny – avšak nie do skupiny 23 detí v základnej škole. Rodina je príkladom, ako v malej bezpečnej bunke môže dieťa s autizmom zažívať bezpečie a prijatie a zároveň sa učiť a rozvíjať bez strachu, že omnoho väčšia skupina levov naňho zaútočí. Následne s touto prvou bezpečnou inkluzívnou jednotkou je schopné ísť do širšej rodiny a stretávať sa s viacerými ľuďmi. Opäť však s citom k množstvu ľudí, zvukov, pachov či iných senzorických podnetov. Nie množstvo ľudí rozhoduje o inklúzii, ale kvalita vzťahov, ktoré v nej vznikajú.
Inklúzia môže byť zdravá a prospešná pre všetkých, keď je primeraná. Z môjho pohľadu je počet detí v triede rozhodujúci nie len pre deti, ale aj pre učiteľa, ktorý v triede pôsobí. Na tomto základe je teda jasné, že školstvo musí prejsť zmenou, že je potrebná veľká reforma a je potrebných veľa peňazí. Potom je tu ešte jedinec, človek, ktorý sám musí zapracovať na vnímaní inakosti. Tým človekom môže byť aj učiteľ, aj rodič neurotypického dieťaťa. Každý jeden človek potrebuje pracovať na svojom vnímaní, ktoré môže byť limitované nedostatočnou osobnou skúsenosťou, ale malo by byť otvorené slobode iného človeka.